Meduno 2018 report from Balázs

[eduardo]

Preložené za gramatickej asistencie Microsoft Wordu a Aladinovej nočnej lampy s vypätím všetkých síl a podoprenými očnými viečkami.

Každá súťaž by sa dala všelijako analyzovať, ako bola zorganizovaná, čo sa polietalo, ale podstatné je aj tak to, na čo si mal čas. Ak je súťaž dobrá a disciplíny sú veľké v podstate nemáš čas na nič. No a práve to bolo aj tu, každý deň sme lietali veľké vzdialenosti, bolo to super.

https://airtribune.com/springmeeting-20 ... mp/class-1

Minulý rok som sem neprišiel napriek tomu, že je to podujatie na svetovej úrovni a počasie vyzeralo tiež dobre, no mal som úplne „odídené“ rameno. Teraz po roku ma ešte stále bolí, ale už som sa mohol spoľahnúť na to, že vydrží. Snáď vydržalo. Ba čo viac, z určitého hľadiska ako keby sa mi polepšilo. Podarilo sa mi presvedčiť Laciho a Attilu aby prišli, lebo na AWR som bol sám a už nenávidím to, keď musím cestovať sám niekam ďaleko. Prebiehal už povinný bezpečnostný brefing, keď som zavolal Christianovy, že sme v Grazy. Povedal to Suanovy, ktorý ževraj z toho začal byť dosť nervózny. Pravda v mojom prípade si na to už pomaly zvykajú. Ale registrovať sme sa mohli aj tak až na druhý deň ráno, 600EUR sa vždy zíde.
Prostredie je fantastické, pri pristávačke obrovský stan ako HQ, vedľa futbalové ihrisko, alles super. Jediná vec nad ktorou som sa pozastavil bolo, že náš kamarát Flávió sa na mňa usmieval spoza stola označeného tabuľkou scorer. Tak tu sa teda bude bodovať! A hneď v prvý deň sa aj bodovalo, lebo náš kamarát Plonner vystúpil z cylindra o 2,5minúty skôr. Keďže v ten deň sa očakával prechod frontu, každý sa veľmi ponáhľal. Viacerým sa zdalo podozrivé, že okamžite po štarte letia na trať, ale Suan aj na breefingu povedal, že 3body/sec penalizácia. Takže po tomto všetkom sa už všetky výsledky vyvesovali len s veľkým nápisom „provisional“ a Szilvás Sanyi tak prišiel k 319bodom (Beneš dostal v ten deň cca 480, ale o tom až neskôr, že prečo bol day quality taký aký bol). Posledný deň som však už samozrejme nevydržal a šiel sa opýtať nášho malého kamaráta, že: „Flávio počuj, povedz prečo má tvoj Šaňi 319 bodov, keď ja to odhadujem medzi 5-20, ale môže byť, že to je aj nula? „Na to mi ten malý kretén odpovedá, že nevie si rady s programom, nevie čo s ním je, ale že sa mám upokojiť, lebo už písali na FAI.

Po tom všetkom som mu už len povedal, že ja sám by som dokázal na papieri s ceruzou v ruke odrátať 450bodov a presne presunúť tvojho Šaniho cca o 10miest nižšie. Netreba k tomu doktorát.

Potom som sa vzdialil. Aj tak som bol vždy jeho veľký kamarát, no teraz si ma už musel naozaj veľmi obľúbiť. No nie len s ním sa mi na tejto súťaži podarilo upevniť dlhoročné priateľstvo, ale aj s Vyhnalíkom!
Včera som si myslel, že ho už porazím v celkovom bodovaní, žiaľ ostal predo mnou o 8bodov. Keď boli hotové výsledky povedal som mu, že “8 bodov tatko, vyspi sa poriadne na zajtra!” Večer keď sme s Čechmi začali dôstojne oslavovať na futbalovej tribúne, predviedol som pod vplyvom všelijakých látok jednu performans. V nej som sa obsadil aj do úlohy Dana, respektíve jeho pravého ukazováka (pred dvoma rokmi mu ho odrezalo vlečné lano). Prštek vysokým hlasom kričal, že chce radšej újsť od Dana a ponáhľal sa pohybom húsenice preč z tribúny, Dan však naňho reval, že tu zostaneš. Prštek však nechcel patriť k Danovi, lebo ho nikdy neľúbil, ale Dana to nezaujímalo.

Premiéra pred malou diváckou kulisou zožala veľký úspech, vážne som sa obával aby Vlasta nespadol z tribúny a Beneš si nerozbil hlavu o sklenenú výplň. Chybou však bolo iba to, že za tribúnou spal Dan vo svojom aute … myslím si ale, že v ňom nie je ani toľko humoru, aby sa nad tým aspoň trošku pousmial, ležiac na svojom vankúši.

Napíšem aj o lietaní, snáď aj to bude niekoho zaujímať.
V prvý deň po prekročení štartového cylindra som skonštatoval 3 veci:
1. som v dobrej pozícii.
2. tu sa začína 12km trápenie, ponad malú pahorkatinu.
3. sakramentsky tu chýbajú stupáky.
Dôsledky:
1. Pozerali sme ako sa 80% brigády prepadá ešte v štartovom cylindri.
2. Kvôli pahorkatine nevedeli urobiť ani minimal distance, lebo sa museli otočiť na pristávačku.
3. Točili sme ešte aj teplý prd.

Napriek tomu sme sa prebojovali ponad pahorkatinu, potom aj cez Genovskú plošinu a keď sme s Walter Mayerom chytili za chrbtom vedúcej skupiny 2,5m až po strop, až vtedy som bol vysmiaty. Potom ešte jeden taký a Bali už otáča ako prvý (aspoň si to myslí, lebo Chiech s Benešom sú už tak ďaleko). Potom sa prebíjame domov, všetko je príliš dobré, až na to, že pred Gemonskou plošinou absolútne nedáva posledný kopec. A tak z malej výšky vyrážame a otáčame. Otáčam, ale nepípa mi prístroj, skvelé môžem sa opäť vracať v protivetre. Na druhý pokus otáčam, skupina je medzitým preč. So zadným vetrom sa nechám priviať nad prvý kopec, vysvahujem, preskakujem na susedný, aj na tom a zo svahového prúdenia vyrazím proti vetru domov ponad pahorkatinu. Rozmýšľam nad tým, že už zase robím hlúposť. Ani neviem kde som, šípka mi ukazuje, že s 13 kĺzavosťou by som mal urobiť cieľ, ale pred sebou vidím iba zalesnené-skalnaté kopce. Ale fúka vietor, niekde sa presvahujem... .

Pre celú súťaž bolo príznačné to, že akosi sa mi vynorili 10-20 ročné zážitky z Bassana a nakoľko inak to vidím tu a teraz. Odvtedy sa nazbieralo toľko skúseností, že zbytočne vyzerá celý terén nahovno, s kľudom idem do ničoho, ani sa neobzerám po pristávačkách, iba pretekám. Viem čo bude fungovať a čo určte nie a to aj stačí. Na Attilovi aj na Lacim pozorujem, že im to nejde až tak ako napr. v Kruševe. Tu je potrebná veľká sebadôvera (a ešte väčší zmysel pre riziko), inak robíš kompromisy, za cenu veľkej straty času.

Jedinou nepríjemnou vecou na konci show bol 4. otočný bod, vzdialený od cieľa 1 km, kde bolo treba otočiť balón. Nepodarilo sa. Na breefingu som aj pozeral, prečo sú na lomenej trati s návratom 4 otočné body, ale potom som akosi zabudol doriešiť tento problém. Veľa ľudí prišlo za mnou do cieľa, že bol si dobrý, ale škoda že si nešiel tam na ten posledný otočný bod. Alebo, že prečo sa nepozerám na prístroj a podobne.

Takže čo je isté, to je isté, základ je, že večer sme sa dobre zabávali.

Na druhý deň pri podobnej disciplíne sa mi už darilo trošku lepšie. Attilu vidím na začiatku disciplíny, Laciho v cieli ani nie dlho za mnou. A toto sa opakuje každý deň.

Ale!

Na tretí deň nás poslali na Kobarid! Tak to vám teda bola úloha! Iný štát! Na hrebeňi to vyzeralo dosť na hovno, žiadne stúpanie, pršalo, ale ťahali sme sa v svahovom prúdení so Sepim a ešte s dvoma českými pilotmi. Dážď pominul a do 5 minút prišla termika. To je ale kopec, čo? Čudesný kopec! Aj ponad hranicu. A potom sme preskočili dozadu na svah 2700m vysokého vrchu Kanin. Tento vrch rastie z 2000m vysokej plošiny, základne boli okolo 2300m, takže som pozeral, že lyže by sa mi možno aj zišli, lebo naozaj dosť nízko sme kĺzali von. Otočili sme v Kobaride a ja pozerám, že prístroj mi znova neprepol. Je mi to ale jedno, takže je možné, že nebudem mať otočný bod. Ale už na to seriem, lebo teraz znova prichádza 30km ridgerace! Prebíjame sa späť jak divé svine, ale ku koncu sa presne tam kde aj predošlé dni prepadám a Vyhnalík s Petrom Polachom dolietavajú predo mnou. Akosi mi nejdú tieto koncovky.

Posledný deň som už dosť nabudený, už by tu s tým bolo treba niečo robiť, lebo toto dolietavanie na 5-10 mieste nie je diagnóza. Ale v bráne iba zívam, akosi sa mi nedarí vytvoriť tlak v hlave. Nemám zlú pozíciu, toto nezvyknem často pokašľať a prichádza čas, pohýname sa do veľkého nič. Všetci sa prepadáme, točíme aj pol meter, všetko je to zatienené. Disciplína je smerom na JZ opäť ponad ridge-race. (Jasne, ak by aj fungoval svah a pekne by nás držalo.) Zo začiatku to vyzerá tak, že som tu s veľkými pilotmi, ale zastavujeme sa pri každom stupáku. No zbadal som , že jedno krídlo sa snaží v dosť malej výške újsť, preto vyrážam za ním a ťahám za so sebou aj celú, na adrenalíne závislú kreténsku bagáž. Ťaháme sa dolu, cez stúpania a v predu krásne dobiehame to rogalo: Ale toto nie je Chiech! Odkiaľ tento vedel, že tento svah takto funguje? Hádam dnes nevznikla táto disciplína iba preto, že týto tu poznajú každý m2 tohto svahu? Azda nie preto bol Manfred na štarte so swiftom a letel tadiaľto, aby dal rádiom správu chlapcom z Icara? To je jedno, chytili sme krkavca, the race is on! Neuveriteľná vec je tento ridgerace: s úplne napnutými krídlami 80 km/h 10-20m od stromov, skál, a jeden od druhého. Takéto lietanie je natoľko intenzívne, že pri takejto disciplíne sa unavíš 3x viac ako zvyčajne. A ešte k tomu si aj tak dosť vyčerpaný na takejto súťaži.

Postupovali sme pekne, pred OB sme vedúcu skupinu tvorili už len 2 mladý česi, 2 taliani, Neuswandler a ja. Za nami zaostávajú taký ako Weissenberger, Vyhnalík, Seppi. Ale dnes sa mi akosi tak darí, že zrazu sa ocitám celkom prvý, iba Plonner a Neuswandler sú v mojej blízkosti. Ostatný odpadli. Neverím v ridge, zdvíham sa. Aj ma dobiehajú, ideme spolu, ale aj my sa trháme, aby sme sa na konci v poslednej termike opäť spolu zodvihli a aby aj Chiech k nám dorazil presne v pravý čas. A tak je posledný doklz napínavý, krídla idú cca rovnako. Skúšam kĺzať v inej stope, neverím svojmu prístroju, no žiaľ mi to nevychádza a som až 4. Ale som veľmi šťastný, takto dobre mi to ešte nikdy nešlo. Síce sa už stalo, že som vyhral deň na svetovej súťaži, ale to, že takúto náročnú disciplínu dokážem celú zaletieť na čele, to tu ešte nebolo. Ak by som nespravil v prvý deň hlúposť, hladko by som skončil 3., ale aj tomuto 4. miestu sa dá tešiť. Samozrejme ale, iba ak by som ja nebol ja.