19TH FAI World Hang Gliding FORBES
Napísané: So Jan 12, 2013 6:57 pm
Balaz opisal svoje dojmi z lietania po skonceni 3 dna a 2 sutaznej discipliny.
Velmi zaujimave a poucne, preto som sa rozhodol prelozit to.
Prajem prijemne citanie.
Vsetky odkazi a prispevky tykajuce sa FORBES piste prosim sem, nech v tom mame prehlad.
Pár dojmov zo včerajšieho dňa, ohľadom mojej motivácie a môjho na pohľad
nevyriešiteľného problému s koncentrovaním sa na výsledok.
Chuť z lietania ma tak skoro neopustí, no je možné že chuť zo súťažného lietania áno.
To je totiž na 80% lietanie v skupine a v mnohých prípadoch je potrebné robiť úplne
niečo iné, než to čo by si práve chcel ty. Po takomto dni vždy začnem myslieť na to,
že by som mal súťažiť na vetroni.
Dnešný deň bol zaujímavý, s nízkymi dostupmy, s riedkym výskytom stupakov, taký
keď sa dá veľmi ľahko skrachovať. Vedel som, že je treba letieť so skupinou. Ale
akosi som nevyrazil s prvou, zmyslel som si, že počkám na ďalšiu. To však bola
chyba. Jednoducho musíš byť tam v tom balíku a musíš sledovať kedy vyrazia.
Nerozhoduje o tom čas, ani ja nie, ale črieda. Pri takomto počasí je štatisticky dané,
že to MUSÍŠ robiť takto. Viem to, ale nedalo sa. Neviem prečo som sa vrátil späť
z toho stupaku, s ktorým oni potom odišli. No ale to ešte nie je až taký veľký problém,
štatisticky mínus 100-200 bodov.
Potom som však nezostal ani s Roenovou skupinou, ale odišiel som do inej termiky
a tam vyčkával. To už je väčší problém, lebo v tejto spoločnosti neboli veľké
esá. Neviem kvôli čomu som nakoniec opustil aj ich a vydal som sa ešte stále
v štartovacom cylindri na západ, lebo nás zafúklo. Samozrejme že ostatný za mnou
nešli a keďže som cestou nenašiel žiadny stupak, pretínal som štartovací cylinder
v 1100m. To ešte vždy nie je katastrofa, slabý deň, dlhá disciplína, mínus 4-500m je
stále v limite.
Išiel som veľmi dobre, 4m, 3m čoskoro som sa priblížil k Roenovej skupine
a dobehol tých, čo sa nechali vyfúknuť zo štart. cylindra.
No a potom sa začal sled udalostí, ktorý v taký čas pre mňa znamená zostup o 20-30
miest v poradí.
Prišiel prvý 1m v 1300m. Slabé.
Prišiel druhý 1,5m v 1200. Slabé
Potom ďalší okolo 1,5m v 1100, do ktorého som aj zatočil, ale nenašiel som jadro.
Pomyslel som si, z toho niečo môže byť, ale vtedy Roenova skupina, ktorá bola tak
do 500m, niečo našla. No boli omnoho vyššie. Vedel som že teraz to bude veľký risk
a neoplatí sa to robiť, a nesmiem to urobiť, ale išiel som. Jednoducho si neviem
rozkázať. Rád súťažím, mám rád vzrušenie a ja v takej situácii MUSÍM ísť. Som
nadšený a tak idem.
Medzitým sledujem, že niekto podo mnou pristáva a ďalší v +200 nad zemou niečo
točí. Prídem nad nich a NIČ (dalo sa čakať, keďže v teň deň to bolo dosť
bublinkové).
No Bali a teraz sa musíš pratať naspäť, alebo letieť k tomu šrácovi, ktorý aj keď je 90
stupňov od kurzu, ale je iba 100metrov bokom a niečo má.
Bali, otoč sa pekne a choď tam, ešte aj teraz je blízko. Ale Bali vidí iba dopredu.
Ešte aj teraz sa vieš vrátiť ty tvrdohlavý!
Nejdem, je to slabé, však ja si niečo nájdem!
Ty si ale somár, prečo to musíš urobiť vždy aspoň 1x na každých posraných
pretekoch?
Ale Bali tam aj tak nejde, ťahá ďalej v +800m (+600 nad zemou), tlačí do postroja,
celý tŕpne, každým svojím nervovým zakončením prehľadáva terén, odkiaľ to príde.
Samozrejme že odtiaľ kde sa zbiehajú 2 línie a vietor nad nich zafúkne termiku.
400m, ale nič tam nie je.
Ajaj, tak potom z toho tmavšieho pasienku.
Alebo skôr z jeho svetlejšej časti. Hocičo príde chytím to.
A v taký čas sa už kajám: Hocičo príde pekne to vytočím až do stropu a až do cieľa
sa budem správať rozumne, sľubujem!
Napätie je obrovské a v taký čas som odhodlaný zalomiť ešte aj v 50m.
Bol som tak zaujatý letom, že keď som pristál, nevedel som ani kde som, ktorým
smerom sa mám vydať, kde boli cesty.
Proste toto a takto urobím cca skoro vždy. Viem, že by som nemusel. Viem že v
takej situácii akou je táto, je čas už marginálni. Treba sa vysrať na čas. Je treba
sa vytešovať, plachtiť vysoko. Nešiel si s favoritmi, je modro s nízkymi dostupmy,
proste sračka, zapíšeš si mínus 300 bodov a pôjdeš si za zvyšnými 700. Ale nejde to.
Prečo?
Myslím si, že sa viem ovládať aj lepšie, ale z časti je problém aj v sebakontrole. Ale čo
je dôležitejšie, že pre mňa nie je až taký dôležitý výsledok disciplíny, ako ten pocit,
ktorý mi v danej chvíli prináša jedno také riskantné rozhodnutie. Takých 10 bodov
je veľmi vzrušujúcich. Strašne vzrušujúcich. A ja toto vzrušenie bohužiaľ pre niečo
potrebujem. Snáď to niekedy pominie?
Velmi zaujimave a poucne, preto som sa rozhodol prelozit to.
Prajem prijemne citanie.
Vsetky odkazi a prispevky tykajuce sa FORBES piste prosim sem, nech v tom mame prehlad.
Pár dojmov zo včerajšieho dňa, ohľadom mojej motivácie a môjho na pohľad
nevyriešiteľného problému s koncentrovaním sa na výsledok.
Chuť z lietania ma tak skoro neopustí, no je možné že chuť zo súťažného lietania áno.
To je totiž na 80% lietanie v skupine a v mnohých prípadoch je potrebné robiť úplne
niečo iné, než to čo by si práve chcel ty. Po takomto dni vždy začnem myslieť na to,
že by som mal súťažiť na vetroni.
Dnešný deň bol zaujímavý, s nízkymi dostupmy, s riedkym výskytom stupakov, taký
keď sa dá veľmi ľahko skrachovať. Vedel som, že je treba letieť so skupinou. Ale
akosi som nevyrazil s prvou, zmyslel som si, že počkám na ďalšiu. To však bola
chyba. Jednoducho musíš byť tam v tom balíku a musíš sledovať kedy vyrazia.
Nerozhoduje o tom čas, ani ja nie, ale črieda. Pri takomto počasí je štatisticky dané,
že to MUSÍŠ robiť takto. Viem to, ale nedalo sa. Neviem prečo som sa vrátil späť
z toho stupaku, s ktorým oni potom odišli. No ale to ešte nie je až taký veľký problém,
štatisticky mínus 100-200 bodov.
Potom som však nezostal ani s Roenovou skupinou, ale odišiel som do inej termiky
a tam vyčkával. To už je väčší problém, lebo v tejto spoločnosti neboli veľké
esá. Neviem kvôli čomu som nakoniec opustil aj ich a vydal som sa ešte stále
v štartovacom cylindri na západ, lebo nás zafúklo. Samozrejme že ostatný za mnou
nešli a keďže som cestou nenašiel žiadny stupak, pretínal som štartovací cylinder
v 1100m. To ešte vždy nie je katastrofa, slabý deň, dlhá disciplína, mínus 4-500m je
stále v limite.
Išiel som veľmi dobre, 4m, 3m čoskoro som sa priblížil k Roenovej skupine
a dobehol tých, čo sa nechali vyfúknuť zo štart. cylindra.
No a potom sa začal sled udalostí, ktorý v taký čas pre mňa znamená zostup o 20-30
miest v poradí.
Prišiel prvý 1m v 1300m. Slabé.
Prišiel druhý 1,5m v 1200. Slabé
Potom ďalší okolo 1,5m v 1100, do ktorého som aj zatočil, ale nenašiel som jadro.
Pomyslel som si, z toho niečo môže byť, ale vtedy Roenova skupina, ktorá bola tak
do 500m, niečo našla. No boli omnoho vyššie. Vedel som že teraz to bude veľký risk
a neoplatí sa to robiť, a nesmiem to urobiť, ale išiel som. Jednoducho si neviem
rozkázať. Rád súťažím, mám rád vzrušenie a ja v takej situácii MUSÍM ísť. Som
nadšený a tak idem.
Medzitým sledujem, že niekto podo mnou pristáva a ďalší v +200 nad zemou niečo
točí. Prídem nad nich a NIČ (dalo sa čakať, keďže v teň deň to bolo dosť
bublinkové).
No Bali a teraz sa musíš pratať naspäť, alebo letieť k tomu šrácovi, ktorý aj keď je 90
stupňov od kurzu, ale je iba 100metrov bokom a niečo má.
Bali, otoč sa pekne a choď tam, ešte aj teraz je blízko. Ale Bali vidí iba dopredu.
Ešte aj teraz sa vieš vrátiť ty tvrdohlavý!
Nejdem, je to slabé, však ja si niečo nájdem!
Ty si ale somár, prečo to musíš urobiť vždy aspoň 1x na každých posraných
pretekoch?
Ale Bali tam aj tak nejde, ťahá ďalej v +800m (+600 nad zemou), tlačí do postroja,
celý tŕpne, každým svojím nervovým zakončením prehľadáva terén, odkiaľ to príde.
Samozrejme že odtiaľ kde sa zbiehajú 2 línie a vietor nad nich zafúkne termiku.
400m, ale nič tam nie je.
Ajaj, tak potom z toho tmavšieho pasienku.
Alebo skôr z jeho svetlejšej časti. Hocičo príde chytím to.
A v taký čas sa už kajám: Hocičo príde pekne to vytočím až do stropu a až do cieľa
sa budem správať rozumne, sľubujem!
Napätie je obrovské a v taký čas som odhodlaný zalomiť ešte aj v 50m.
Bol som tak zaujatý letom, že keď som pristál, nevedel som ani kde som, ktorým
smerom sa mám vydať, kde boli cesty.
Proste toto a takto urobím cca skoro vždy. Viem, že by som nemusel. Viem že v
takej situácii akou je táto, je čas už marginálni. Treba sa vysrať na čas. Je treba
sa vytešovať, plachtiť vysoko. Nešiel si s favoritmi, je modro s nízkymi dostupmy,
proste sračka, zapíšeš si mínus 300 bodov a pôjdeš si za zvyšnými 700. Ale nejde to.
Prečo?
Myslím si, že sa viem ovládať aj lepšie, ale z časti je problém aj v sebakontrole. Ale čo
je dôležitejšie, že pre mňa nie je až taký dôležitý výsledok disciplíny, ako ten pocit,
ktorý mi v danej chvíli prináša jedno také riskantné rozhodnutie. Takých 10 bodov
je veľmi vzrušujúcich. Strašne vzrušujúcich. A ja toto vzrušenie bohužiaľ pre niečo
potrebujem. Snáď to niekedy pominie?
