Naša jesenná cesta do Talianska.
Po pár dňoch pracovného stresu sa dostávam kus ku reportu našej cesty. Lebo veľa veci ma ťaží, ale aj teší, tak sa chcem podeliť.
Na týchto našich cestách, je asi najhorší presun po Slovensku. 3-4 hodiny smerom na západ, Bratislavu. A to ešte aj späť. Ako rád by som sa k niekomu pridal, kto by chodil na východ
Teda ja počítam normálne cestu 10-12 hodín a Ivan v BA len 4-6 hodiniek.
V piatok sme vyrazili po práci až večer, z Hlohovca o 10tej, 4 hodinky opozdenie. Garáž v kemperi nabitý príslušenstvom, na streche dva rogalá. Pred Grazom nocujeme na kempovom záchytnom parkovisku. Je tu lepšie ako na benzinke lebo je tu ticho. Apka v mobile je dobrý pomocník.
Cesta kempom nie je rýchla, ale zato sa vo veľkom aute, pri menšej rýchlosti, cítim bezpečne. Za svetla prechádzame známe miesta z minulosti, Wolfsberg, Gemona, pozeráme na Monte Raut pri Medune, Aviano antény, Hrebeň pri Ravine Lago, štartovisko Pieve D´alpago. Končíme poobede na letisku v Bellune. Nad nami, doslova nad, sú kopce 2300 m. Južný okraj národného parku Dolomity.
Stretávame sa s italom ktorý nevie anglicky. Formula "Blak Mercedes" všetko vyrieši a pokračujeme spolu do susedného mestečka ku hangáru miestneho krásneho malého letiska. Dozvedáme sa že terény v Bellune, asi kvôli PG a blízkemu rušnému aero klubovému letisku, zakázali lietať.
Ku večeru sme už vo Feltre a podľa súradníc mapujeme pristávačky PG aj HG. Tu dole, sú to dosť veľké lúčky a okolo dosť husté zástavby záhrad, domov, elektriky. Toto je teda všade, súvislý koberec zástavby v celom údolí. Je to kus o inom morále lietať ponad túto krajinu. Ale zase v hodne lepších a odlišných podmienkach.
Kus sme sa túlali po mestečku, najedli. Som dosť prekvapený že v tomto kraji je všade bireria s pivom. Ale jasne, vedľa miestneho pivovaru to inak nebude. Akurát dobré pivo za 4 Ečka mi zobralo kus chuť do nočného života.
Nocujeme na letisku v kemperi, je to skvelé, všetko máme po ruke čo treba.
Ráno Mirko lieta, my fotíme, debatíme s druhým italom Romeom, rukami nohami. Chcel mi predať motorovú trojkolku. Tak som ho sklamal. Chlapci boli milý, aj ich pekná šoférka, translatorka. Odchádzame aby sme stihli nejaký zleťáčik na Monte Avene.
Vo Feltre vychádzame na pristávačku PG školy, na malom kopčeku plošina, kopa aut a kopa PG. Tu normalne HG nepristávajú, ale občas keď treba, tak sa dá. Na kopec ide úzka asfaltka, zákruty niektoré až až. Je to kus kumšt viesť hore karavan. Hore je prašná cesta a štartovisko. Asi 20 PG a my. Dávame obedňajšiu prechádzku po okolí a kávu. Miro ma presvedčí aby som letel ja, lebo cesta karavanom nie je to najlepšie riešenie pre šoférku.
Keď rozbaľujem, prišla partia Nemcov s HG. Štartujem prvý medzi asi 15 PG. Kopec Monte Avena je ale obrovský, všetko sa to porozkladalo po okolí. Mrak je nad vrcholom len asi 200 m. Ťahá ako debil, musím z toho utekať. Nie je to pekné, kľudné, jesenné lietanie v termike do 1 metra. Búcha to aj cez 3 m hore. Tak a prevážam hore dole, mapujem cestu, skúšam rádio, ozýva sa asi nejaký rádioamatér, niečo stále skúša. Na našej frekvencii a ani po slovensky nevie. Pristávačka rovno dole, pod štartom, čoby kameňom dohodil, 1100 m dole. Okolo strašne strmého svahu so skalami a stromami to nejde tak dobre. Ale je to asi v mojej hlave. Je to proste nezvyk. Kochám sa kopcom, údolím, pozerám smerom na Pijavu, vzadu je na kopci pamätník. Z druhej strany na juhu Bassano del Grappa.
Na tú, zhora malú, veľkú pristávačku pristávam a vychádza mi chvalabohu aj rozpočet.
Konečne ma všetci vidia!
Presúvame sa večer do Borso del Grappa, na pristávačku pri hotely. Padákov, aj napriek večeru, je tu ako na jar púpavy. Veď je nedeľa, ideme do mesta, je tam krásny kemp. Po večeri vyrážame do mesta. Krásne ulice a námestia starého mesta sú plné šiatrov a plné ľudí. Ideme na vínko a koštovku fajných syrov. Miro podotýka že sme na ulici najstarší.
Na obed frčíme na štart, pri kaviarni s rampou na plote. Roky dozadu som tu už niekoľkokrát stál, ale vždy mi pohľad z rampy robí zimomriavky. PG je veľa, ale je pondelok a je ich teda dosť málo. Radíme sa do poradia na štart, dvakrát kontrola zapnutia do krídla a potom už len krátky buchot po strmej rampe. Vo vzduchu aj ostré bubliny aj pokojné stúpanie. Ale len do výšky hrebeňa. Kus sa bavkáme, poletujeme. Rozpočet na pristátie je pre mňa akosi zložitejší ako včera. Vyrážam na finále hodne skoro, mohol som to ešte otočiť raz. Hodne priťahujem ku zemi, vzadu stromy susedovej záhrady sa blížia. Brzdím očami aj teniskami o trávu. Odtláčam a sadám na rozhranie trávy a kukurice, 5 m od stromov. Nech to svet vidí ako to na Slovensku vieme.
Voláme telefónom shutle, Mirko je o 2 minúty bez rúška v aute. Dostáva zadarmo druhé. Teda skôr za 7 éčiek.
Za polhodiku je dole, dobalíme, nakladáme a vyrážame domov. Po ceste zase komfortne prenocujeme pred Gemonou v San Daniely. Domov cesta pokojná len ďaleká.
Ale: Vybavili sme napoly čo sme chceli a kus sme ja polietali a kus aj poznali nové a nepoznané. Chýbala partia lietačov a lietačiek. Večer je to v mestách na nočnej prechádzke čarovné. Všade kde sme šli sme sa dostali, Greenpass je vstupenka kamkoľvek. Vidno ale, že ľudia, v súčasnosti aj vonku, normálne nosia rúška. Už sme ako v Japonsku.
Dolomity odspodu sú úchvatné. Hore to teda musí byť ... Chce to ale byť asi kus rozlietaný a pripravený na silné podmienky. Chce to mať naozaj dobrý rozpočet. Pristávačky, oficiálne, sú dostatočné, ale nie sú to lúky pod Hoľou. Sú to miesta spravidla s rukávom, keď by bolo treba sadať po ceste, všade sa nejaká záhradka nájde. A potom je to o presnosti pristátia.
Preto by som rád chcel vyzvať kolegov, priateľov aby sa do toho znova zapojili a organizovali starú, dobrú presnosť. Zíde sa nám to všetkým a padne nám to len a len na úžitok.
Osobne mi ale chýba stále väčšia partia, pre lietanie sú dôležité aj naše polovičky. Či už kvôli spoločenským zážitkom, alebo kvôli šoférovaniu. Hľadajte všetci svoju cestu a nečakajte na to že to bude nabudúce. Robte to teraz a naplno.
