Zápis súťaziacich prinesol hlášku týždňa...
Kluci, pojďte, ať vás zapíšu..., "Pepo, jak se to vlastne jmenuješ?" (odpoveď): "No Pepa,__ Jozef"
Jubilejný 10 ročník trojboja priniesol niekoľko významných noviniek. V prvom rade sa z tejto regionálnej súťaže stala súťaž medzinárodná.
Jura nás zobral na kopec pri vývoze krídel, aby sme sa aspoň trochu zorientovali v teréne. Po návrate pred krčmu nasledovalo fotenie, zoradenie štartového poľa na štartovacej čiare (puklina v asfalte) a štart. Cestu si volil každý súťažiaci sám, najjednoduchšia bola po turistickom chodníku, najkratšia zas podľa azimutu... S Robom sme volili kombináciu... posledný úsek popod vlek, nechápem čím to je, ale hore tým kopcom som takmer utekal, vypotil som čo sa dalo a GPS mi tvrdilo, že idem cca 1,7 km/h.
Krátky oddych pri stavaní rogala. Obloha zadekovaná, vietor na komoru cca 5-6m/s. Miestni borci nás uisťujú, že sa to do cieľa bude dať presvahovať.
Po štarte svah funguje spoľahlivo, skúšam v slabých bublinkách dobrať nejakú zásobu výšky... začína klopanie najprv na nábežku, potom už nám mokré aj okuliare... po pár minútach prestáva pršať a ja sa postupne presúvam z hrbku na hrb... GPS mi píše cca 3 km do cieľa, prevýšenie voči pristávačke netuším, vlastne netuším ani kde je pristávačka. Nehovoriac o tom že pred pristátim máme preťať pásku... a jedinú pásku ktorú si pamätám bola pred 20 rokmi výplatná...
Zrazu som pred kopcom videl na nejakom ploíčku rogalo a hneď mi došlo, že niekto tam už skrachoval, tak som začal bojovať na svahu o každý meter výšky. Keď však na tom políčku vedľa toho skrachovanca začali pribúdať rogalá, tak som zmenil taktiku a políčko skrachovancov som premenoval na cieľ. Samozrejme, ten som mal celý ten čas boja o každý meter výšky na doklz "s prstom v nose". Nehovoriac o tom, že keď som tak tvrdo bojoval o výšku každým cólom, tak som prišiel asi o 20 metrov...
Po pristáti som odniesol (asi 250m) krídlo k ostatným rogalám (až sa hanbím, že som minulý rok vhral presnosť pristátia) a "nafasoval horské kolo". Cieľ letu bol v Komorní Lhotce.
Nechal som si vysvetliť, ako sa dostanem do finále - späť do Gutskej krčmy. Nastavil som si GPS, mobil s GPS a oprel sa do pedálov. Výdobytky modernej techniky mi pomohli, že som zle odbočil iba tri krát... samozrejme vždy som mal opravu trasy hore kopcom. Naštastie sa bicyklovalo príjemne, nelepil som sa od vlastného potu (vďaka výdatnému dažďu). Po dojazde zasyčala kofola, či pivo... návrat na pristávačku, pobaliť krídla, ...znovu späť do krčmy...
Pred vyhodnotením výsledkov ešte organizátor zabezpečil obedovečeru, občerstvenie, prípitok, prípitok, prípitok...
Výťazom sa stal po zásluhe Jura Kocián, reprezentanti slovenska skončili v prvej desiatke.
Zaujímavé by pre nás mohlo byť poradie zostavené iba zo slovenských borcov.
Ja som zo slovákov skončil na krásnom druhom mieste, Robo bol predposledný.
Záverom musím pochváliť atmosféru celej akcie, a perfektnosť organizácie. Jurovi vd́aka za zapožičanie bicyklov a ostaným chalanom za to, že ešte vždy je s kým ísť na takéto akcie.
Verím že sme z opačného konca slovenska došli založiť tradíciu a najbližšie pomer pilotov sr a čr bude aspoň taký ako je pomer obyvateľov...
